Nič mu nie je dobré

S manželom som 30 rokov a už od začiatku to nebol vzťah, aký som videla u svojich rodičov. Často bolo aj fyzické násilie, ale časom to vždy prebolelo. Teraz som vo fáze, že čokoľvek urobím je zle, nadávanie a ponižovanie zo strany manžela je na dennom poriadku. Najhorsi na tom je, že pri všetkom je osemnásťročná dcéra, ktorá má v máji maturovať, je psychicky zničená ako ja. Dnes som bola nazvaná nevychovanou, keď som nedala taniere do umývačky podľa manželových inštrukcií, ale po svojom. Viem, že už som mala odísť že vzťahu hneď na začiatku, ale manžela som milovala. Dnes som povedala dcére, či so mnou príde bývať k mojej mamičke, ale odmietla, že zostane doma.

Je to pre mňa ťažké, ju tam nechať a odísť bez nej. Ďalej by som potrebovala pre obe nejakého psychológa alebo niečo také. Hrozne ma bolí a mrzí, že je manžel taký, aký je. Myslím, že si takéto správanie nezaslúžim. Nevidím ani dôvod, aby sa ku mne celé tie roky takto správal a vôbec nechápem, čím som si to zaslúžila. Je mi z toho hrozne smutno a úzko, aj keď manžela milujem, tak najskôr odídem, pretože toto už psychicky nezvládam. Začína mi byť zle, kedykoľvek sa pohádame, je mi na zvracanie, trasiem sa.

Cítim sa strašne osamelá a za tie roky mi chýba nielen láska, ale aj neha. S manželom spolu samozrejme nespíme, pretože to medzi nami neklape ani v normálnom vzťahu. Koľkokrát už ma napadlo, či za tým nemôže byť iná žena, ale myslím si, že toto by mi zase nebol schopný urobiť. Aj keď možné je asi už úplne všetko. Chcela by som sa z tohto začarovaného kruhu raz a navždy dostať, ale neviem ako, ani kde začať. Je to pre mňa strašne náročné a občas mám pocit, že toto už ďalej nezvládnem. Vždy som si myslela, že mám právo na to byť niekým milovaná, obdivovaná a že ma niekto bude mať rád takú, aká som, ale teraz už o tom začínam dosť pochybovať.